Oči o nás prezradia veľa. Oči sú ako priezračná studňa do našej duše. No častokrát nás klamú. Sú ovplyvniteľné nezmyselnými reklamami či inými ľuďmi, ktorí nám vnucujú svoje názory a svoj štýl. Mnohokrát tvoria sny, preludy, ilúziu, halucináciu, napomáhajú fantázii. Myslím si, že nás odvádzajú z reálneho života a pomocou nich sa stávame závislými na veciach.
Dokonalé upravené telá na fotkách časopisov uspokojujú náš zrak. Ukazujú nám to čo cheme vidieť. Srdce nám odkrýva pravú krásu a tá nie je niekedy dokonalá. V jednom pohľade nevidíme "to hlavné", čo je veľmi dôležité. Srdiečko potrebuje čas. V televízii nás učia pasívne pozerať. Vidíme len výsledok odborníkov, ktorí to robia profesionálne.
Prečo sa nedívame očami anjelov?
Na prvý pohľad je všetko krásne, veľmi to chceme. Potom sme očarení a o niekoľko dní je to už celkom normálna , obyčajná vec. Vidíme ju očami. Postupne si ale dávame dole ružové okuliare a sme sklamaní, možno prekvampení. Keby sme však veci poznávali srdcom od začiatku, nestane sa opozeranou, a ani sa v nej nesklameme. Poznáme ju dokonale, každý detail, jej obal aj vnútro. Niekde bolo napísané: " Ak to čo vidíš, presne zodpovedá skutočnosti, ktorá ti najväčšmi vyhovuje, never svojim očiam!"
Myslím si že, v tejto uponáhľanej dobe nemáme čas počuvať svoje srdce a ani srdcia druhých. Prečo sa tým "zaťažovať"?
Príbeh, ktorý som nedávno čítala, hovorí o jednom človeku, ktorý zablúdil v púšti. Minuli sa mu už všetky zásoby. Zostal mu už len horúci piesok pod nohami. Zrazu zbadal palmy a pod nimi belasú vodu. Vyčerpaný si pomyslel: "To je len prelud, klam. Fantázia mi namaľovala pred očami moje túžby podvedomia." Stratil nádej a bezvládne klesol na zem. Zakrátko ho našli dvaja bedujíni. Už mŕtveho. Bol na dva kroky od oázy s vodou a ďatľami. Prečo nevidíme jasné a zrozumiteľné veci?
Niekto povedal a aj s ním súhlasím :"Objaviť a spoznať ozajstný svet i človeka v pravom svetle si vyžaduje dokonale poznať sám seba." Nemyslím si, že keď sa pozrieme do zrkadla a vidíme tam osobu, to sme my. Kto si, to nezistíš v obraze vody, do ktorej sa pozeráš. Tiež to presne nezistíš, keď sa to niekoho spýtaš. Veľa z nás sa riadi porekadlom,"Podľa seba súdim teba." Je to správne? Ako spoznám svoju dušu, svoje Ja?
Niekedy nám v poznaní druhých bránia vlastné predsudky. Predsudky, ktoré nám "natlačili do hlavy" iné osoby, alebo určitá spoločnosť. Niektorí nechcú prijať novú či zmenenú skutočnosť o danej osobe. Vedú nezmyslené boje vočí postihnutým, "farebným", či ľudom iného vieroviznania a názoru.
Nezabúdajme na to, že k objaveniu tajomnej a neznámej duše iného jedinca nám bráni nevšímavosť, pýcha či zahľadenosť do seba. "Škatuľkovanie" je tiež spôsob brániaci poznaniu iného.
Jedno perské príslovie hovorí: "Zovňajšok človeka je titulnou stránkou jeho vnútra." Ak nás očarí "titulná stránka" začnime ľudí "čítať " srdcom, nie očami.
Komentáre